Banská záchranná služba na Slovensku je spojená s históriou Handlovských uhoľných baní. Už v prvých rokoch rozvoja ťažby uhlia v Handlovej (r. 1915 - 227 000 t) sa vyskytovali nehody vyžadujúce zriadenie záchrannej služby s protiplynovou ochranou.

V tom čase sa ťažilo hlavne z východného poľa, ktoré má uhlie náchylné na samovznietenie s výskytom prietrží metánu. Tieto dva zdroje nebezpečia boli hlavnými príčinami vzniku nehôd vyžadujúcich prácu v nedýchateľnom ovzduší. Dostatočne účinná záchranná služba bola prvoradou podmienkou zabezpečenia nerušenej prevádzky.

Preto v roku 1914 nariadil Banský kapitanát v Banskej Bystrici Západouhorskej kameňouhoľnej účastinnej spoločnosti v Budapešti zriadiť na uhoľnej bani v Handlovej záchrannú stanicu.

Vedenie bane ihneď (13. 6. 1914) zakúpilo prvých šesť kusov prístrojov Dräger 1910-11, ktoré boli v tej dobe najmodernejšou technikou používanou aj v iných uhoľných revíroch.

Banská záchranná stanica v Handlovej však bola schválená Banským kapitanátom ako závodná stanica až 2. 9. 1917. V tej dobe bolo v Handlovej vycvičených 20 záchranárov, ktorí mali k dispozícii 10 prístrojov Dräger. Rokom 1917 sa teda datuje vznik organizovanej banskej záchrannej služby v uhoľnom baníctve na Slovensku.

V prvých rokoch zavádzania izolačných kyslíkových dýchacích prístrojov boli členmi záchranárskych čiat hlavne banskí dozorcovia. Za ich privilegované postavenie žiadalo od nich vedenie podniku zvýšenú zodpovednosť a obetavosť pri ohrození bane. Keď sa používanie dýchacích prístrojov zaužívalo a počiatočná nedôvera k prístrojom sa prekonávala, za záchranárov sa prijímali i kvalifikovaní baníci. I keď samotné členstvo v zbore prinášalo len neveľké výhody, osvedčení záchranári sa stávali nepostrádateľnými a tým ich postavenie v práci istejšie. V rokoch po prvej svetovej vojne bol počet členov záchranárskeho zboru v Handlovských uhoľných baniach 30 - 40 mužov. Záchranári boli vyberaní zo všetkých úsekov bane.

Vedúcim záchranárskeho zboru bol banský inžinier menovaný riaditeľom. Tento si sám vyberal a zacvičoval nových členov a pri likvidácii havárie bol hlavným vedúcim. Ako zástupcu mal banského technika, ktorému podliehal tiež mechanik pre dýchacie prístroje.

Výcvik nových záchranárov i cvičenia boli oveľa jednoduchšie a v menšom rozsahu ako dnes. Školenie bolo raz do roka. Cvičenie v dýchacích prístrojoch bolo najprv nepravidelné. Až neskôr sa začalo cvičiť 2 až 4-krát za rok. Cvičilo sa v bani i v zadymenej miestnosti.

Objekt záchrannej stanice podľa stavu po prvej svetovej vojne bol malý a tesný. Stanica bola v jednom prízemnom baraku - "liptácky barak", kde bol tiež byt mechanika. Záchrannú stanicu tvorila miestnosť 4 x 5 m pre dýchacie prístroje, v druhej o rozmere 3 x 2,5 m bol ručný kompresor na plnenie kyslíkových fliaš. K stanici patrila i malá miestnosť ako dymová komora so zadymením z ohniska.

Zo zachovaných záznamov vyplýva, že v roku 1929 bola záchranná stanica vybavená okrem pôvodných 10 ks prístrojov Dräger ďalšími 6 ks prístrojov AUDOS MR zakúpených v roku 1927, dvomi hadicovými prístrojmi s 15 m hadicami a 5 ks izolačných sebazáchranných prístrojov Dräger.

Po veľkých haváriách v českých uhoľných revíroch v 30-tych rokoch vydalo Banské hejtmanství v Brne nový predpis, ktorý v podstate platil aj pre Slovensko. Predpis upravil okruh schválených typov dýchacích prístrojov a zaviedol nové organizačné prvky. Podľa nariadenia sa opätovne zaviedli povinné lekárske prehliadky záchranárov a boli zavedené povinné kmeňové listy záchranárov. Po prvýkrát však bolo nariadené vypracovanie havarijných plánov na všetkých baniach.

V roku 1936 bola výzbroj záchranárskej stanice v Handlovej doplnená o 6 ks najmodernejších prístrojov Dräger M 160. V dobe prvého Slovenského štátu sa výzbroj rozšírila len o 5 ks hadicových prístrojov. Zbor sa zväčšil na 70 záchranárov a vykonávali sa tri cvičenia ročne: jedno teoretické, jedno v dymnici a jedno v bani.

Postupné zvyšovanie ťažby v Handlovej si vyžiadalo aj vybudovanie nových povrchových objektov. Po veľkom štrajku baníkov v roku 1940 bola zahájená výstavba nových kúpelní, lampárne a banskej záchrannej stanice. V rámci stavebného komplexu kúpelní sa postavila aj nová záchranná stanica, s dostatočne dimenzovanými priestormi pre všetku činnosť. Stanica s určitými doplnkami slúži dodnes.

Po skončení druhej svetovej vojny bolo banské záchranárstvo v troskách. Pozostatky vojny sa prejavili v akútnom nedostatku odborníkov a v nedostatočnom vybavení stanice. Mnoho vynikajúcich odborníkov padlo počas Slovenského národného povstania, časť záchranárov nemeckej národnosti sa ešte pred koncom vojny z našej vlasti vysťahovala. Na uhoľných baniach Slovenska bola stanica len v Handlovej s minimálnym počtom dýchacích prístrojov.

Naďalej bola umiestnená v troch miestnostiach "liptáckych barakov." Aj cez tieto obtiaže sa obnovená záchranná služba v Handlovej dokázala zapísať do histórie úspešnou akciou pri svojej prvej vážnejšej previerke, ktorou bola nehoda vo Východnej bani Veľkobaňa Handlová. Pri veľkom exogénnom požiari tu bolo uzatvorených 12 baníkov. Rozhodnými opatreniami sa podarilo týchto ohrozených pracovníkov po troch dňoch bez zranenia zachrá- niť.

S politickými a spoločenskými zmenami, ktoré nastali u nás po druhej svetovej vojne, došlo k podstatným zmenám aj v názoroch na otázky bezpečnosti práce v baníctve.

Ministerstvo priemyslu, pod ktoré v tom čase patrilo aj baníctvo, vydalo Vyhlášku č. 168 zo dňa 10. februára 1947 o organizácii banskej záchrannej služby v banských závodoch. Touto vyhláškou sa stanovili základy novej organizácie banskej záchrannej služby, určila sa trojstupňová hierarchia riadenia - hlavné, ústredné a závodné banské záchranné stanice. Bola stanovená povinnosť zriadiť záchrannú stanicu v každej hlbinnej bani, i keď vyhláška pripúš- ťala výnimky s podmienkami, podľa ktorých väčšina rudných baní mohla byť tejto povinnosti zbavená, čo sa v prvých povojnových rokoch pri všeobecnom nedostatku základného záchranárskeho technického vybavenia aj využívalo. Ďalej vyhláška stanovila rozsah vybavenia záchranárskych staníc dýchacou technikou a podrobnosti pre jej údržbu a používanie. Podobne vymedzuje požiadavky a povinnosti týkajúce sa záchranárskych zborov. Základné nariadenia v podstate platia doteraz.

I keď platnosť tejto vyhlášky sa vzťahovala len na Čechy a Moravu, bola použitá aj pre jedinú, v tom čase sústavne v akcieschopnom stave udržiavanú záchrannú službu v Handlovej. Podľa tejto vyhlášky bola zriadená prvá závodná banská záchranná stanica v dnešnom ponímaní a bol vypracovaný jej organizačný poriadok.

Ihneď po vydaní tejto vyhlášky sa nepodarilo uviesť do života všetky zámery, ktoré sa ňou sledovali. V povojnových rokoch bol nedostatok odborných pracovníkov a technického zariadenia, najmä dýchacích prístrojov a ich doplnkového vybavenia, takže realizácia banských záchranných staníc, najmä novovybudovaných sa odďaľovala. Tam, kde už pred znárodnením bola záchranná služba na patričnej úrovni, bolo možné ihneď plniť požiadavky stanovené vyhláškou. Na Slovensku bola v tomto smere veľmi nepriaznivá, pretože prevažnú časť banského sektoru tvorili neuhoľné bane, kde bolo potrebné zriaďovať záchranné stanice od základu.

Do roku 1950 bola všetka ťažba uhlia aj výstavba sústredená v jednom podniku - v Handlovských uhoľných baniach. Až po rozšírení prevádzky na nových lokalitách sa vytvorili od roku 1951 nové podniky - Modrokamenské uhoľné bane a Novácke uhoľné bane.

V týchto podnikoch sa zriadili záchranné stanice a to v Bani Nováky (dnešná baňa Mládeže) a na Slatinke v Pôtri. I keď sa neskôr v Novákoch vytvorili tri samostatné podniky, zostala jedna spoločná záchranná stanica až do roku 1957.

Stanice neboli na rovnakej úrovni ani vybavením, ani z hľadiska odborného vedenia. Citeľný bol najmä nedostatok skúsených banských odborníkov pre banskú záchrannú službu, ktorí by v celom rozsahu a dôsledne uvádzali do života nové nariadenia.

Likvidácie viacerých veľkých banských havárií upozornili na nedostatky v organizácii a poukázali na slabé personálne obsadenie hlavných a ústredných záchranných staníc technic- kými pracovníkmi, na nedostatky v taktike i v úrovni záchranárskych prác.

Na zlepšenie záchrannej služby bol vydaný príkaz ministra palív č. 9 zo dňa 26. februára 1957, ktorým sa mala reorganizovať banská záchranná služba hlavne v týchto bodoch:

    vymedziť vzťahy podriadenosti všetkých stupňov záchranných staníc
    spresniť dozornú činnosť všetkých hlavných a ústredných banských záchranných staníc
    zriadiť záchranné zbory z povolania (Ostrava, Most) a zaviesť ich stálu pohotovosť
    zriadiť stále pohotovostné zbory dobrovoľných záchranárov ÚBZS Kladno, Sokolov, Handlová
    stanoviť požiadavky a opatrenia na zvýšenie úrovne záchranných zborov z povolania i dobrovoľných.

Na Slovensku bol v tom čase podiel neuhoľného baníctva na celkovej banskej činnosti väčší ako uhoľného. Prebiehajúca intenzívna výstavba a rozširovanie ťažobných kapacít i vyšší stupeň nebezpečia v uhoľných baniach boli dôvodom, že ťažisko novovybudovanej organizácie banskej záchrannej služby sa postupne presunulo do uhoľného baníctva.

Dňa 30. mája 1957 vydalo Povereníctvo miestnych palív a naftového priemyslu v Prievidzi príkaz č. 8, ktorým sa reorganizovala záchranná služba v uhoľných baniach na Slovensku.
V príkaze sa stanovovalo:

    vybudovať hlavnú banskú záchrannú stanicu pre Slovensko v Prievidzi
    vykonať reorganizáciu, v rámci ktorej bolo hlavnou úlohou utvorenie Ústrednej banskej záchrannej stanice v Handlovej, ktorá bude vykonávať celkový dozor nad banskými záchrannými stanicami na Slovensku až do vybudovania Hlavnej banskej záchrannej stanice v Prievidzi
    reorganizovať záchrannú službu v podnikoch Veľkobaňa Handlová, Baňa Mier, Baňa Mládeže a určiť ich povinnosť pri zavedení stálej pohotovostnej služby záchranárov na ÚBZS Handlová.

Podľa tohoto príkazu sa dňa 11. júla 1957 zriadila Ústredná banská záchranná stanica v Handlovej (ÚBZS). Stála pohotovostná služba záchranárov na ÚBZS začala 2. 9. 1957 nástupom dvoch čiat záchranárov, ktorí už o 3 dni dokazovali svoje majstrovstvo pri zásahu na Východnej, kde došlo k výbuchu metánu.

Počiatky činnosti ÚBZS v Handlovej boli poznačené provizóriami a svoju prácu mohla plne rozvinúť len postupne. V oveľa väčšej miere toto platilo o mnohých závodoch z jej obvodu pôsobnosti, kde sa zväčša od základu mala záchranná služba vytvoriť. Preto v rokoch pôsobenia ÚBZS Handlová, t.j. 1957 - 1959, sa vytvárali predovšetkým zásluhou nestora slovenského záchranárstva Ing. Františka Ščavnického základy súčasnej organizácie banskej záchrannej služby na Slovensku.

Jednou z hlavných úloh ÚBZS Handlová v prvých rokoch bolo pripraviť personálne a materiálne podmienky na vlastnej stanici v takom rozsahu, aby mohla plniť všetky úlohy najvyššieho riadiaceho orgánu a tak sa ako HBZS osamostatniť. Výstavba novej HBZS v Prievidzi sa už vtedy pripravovala. Druhou hlavnou úlohou bolo zriadiť postupne 18-20 nových závodných záchranných staníc, zväčša v neuhoľných baniach v podmienkach, kde banská záchranná služba dosiaľ nebola zriadená, resp. nemala ešte dlhú tradíciu. Pri vzniku ÚBZS bolo v jej obvode pôsobnosti spolu 5 závodných záchranných staníc (Handlová, Nová- ky, Pôtor, Švábovce, Rožňava), z nich však len handlovská stanica spĺňala požiadavky klade- né na ZBZS podľa nových predstáv.

Cieľavedomou prácou sa podarilo v pomerne krátkej dobe dvoch rokov zabezpečiť baníctvo na Slovensku s 576 záchranármi na 19 ZBZS a zaistiť pre nich 438 dýchacích prístrojov typu CH 255.

Na základe dobrých výsledkov dosiahnutých v uvedenom období zriadila sa Výmerom FMPaNP č. 2146/59 zo dňa 21. 12. 1959 dňom 1. januára 1960 Hlavná banská záchranná stanica s dočasným sídlom v Handlovej.

V apríli roku 1963 sa HBZS presťahovala do nových objektov v Prievidzi, kde pôsobí dodnes. Po presťahovaní bolo potrebné takmer všetky základné činnosti ZBZS preorientovať na nové podmienky a naplno rozvinúť činnosť aj na tých úsekoch práce, pre ktoré v obmedze- ných priestoroch v Handlovej neboli podmienky.

Po doplnení novými pracovníkmi HBZS mohla oveľa lepšie vykonávať úlohu najvyššieho výkonného, riadiaceho a kontrolného orgánu banskej záchrannej služby pre všetky banské závody na Slovensku. Všetky nasledujúce roky činnosti HBZS charakterizovalo upevňovanie a zvyšovanie odbornej úrovne banskej záchrannej služby. V snahe vytvoriť z HBZS všestranne účinný orgán nielen na riešenie havarijných situácií, ale aj na vytváranie podmienok dôslednej protihavarijnej prevencie uskutočnila sa v roku 1966 zmena vnútornej organizácie. Boli zrušené funkcie zmenových technikov a vytvorené funkcie technikov - špecialistov s požiadavkou vysokoškolskej kvalifikácie. Okrem základných úloh technika - záchranára sú zameraní na jednotlivé oblasti činnosti havarijnej prevencie (vetranie, prašnosť, protipožiarne zabezpečenie). V tomto roku sa tiež prvýkrát zaviedla stála pohotovostná služba lekárov priamo na ZBZS a to v popoludňajších a nočných zmenách. Správnosť ponímania činnosti HBZS ako účinného orgánu preventívnej ochrany potvrdila i skutočnosť, že uvedené kvalifi- kované obsadenie HBZS uznalo ministerstvo a časom prevzali i iné HBZS v bývalom Československu.

V ďalších rokoch vstúpila do záchranárskej praxe najmodernejšia technika, ktorá umožňovala zníženie fyzickej záťaže záchranárov v zásahoch. Postupne sa prevratne menila aj taktikazásahov. Pribudli nové spôsoby uzatvárania požiarísk - výbuchovzdorné hrádze tvárnicové, sadrové, vodné a ich rôzne kombinácie. Objavili sa tiež nové prostriedky pre priamu aj nepriamu likvidáciu požiarov.

Využitie plynného, ale aj kvapalného dusíka, kvapalného oxidu uhličitého. Generátory pre zapeňovanie hasiacou penou s vysokým stupňom napenenia a mnohé iné prostriedky.

V oblasti prevencie protihavarijnej pripravenosti sa stala nemalým prínosom aj priama účasť záchranárov, najmä profesionálov, na previerkach bezpečnosti a pri kontrolách v bani a aj na povrchu.

Súčasne zabezpečenie banskej záchrannej služby, jej organizáciu, úlohy a požiadavky na odbornú spôsobilosť jej pracovníkov ustanovil Slovenský banský úrad Vyhláškou o banskej záchrannej službe č. 69/1988 Zb.